Říjen 2010

Ešte predtým ako niekoho odsúdiš

24. října 2010 v 20:51 | ... |  O mne


Táto vec nie je priamo odo mňa, no je to krásne napísané, takže si dovolím dať to na svoj blog, pretože to citím rovnako.

Skôr ako moje žitie odsúdiš, obuj si moje topánky a prejdi moju cestu, prejdi moju minulosť, pocíť moje slzy, zaži moju bolesť, moju radosť, prejdi roky, ktoré som prešla ja, potkni sa na každom kameni, na...ktorom som sa potkla ja... Za každým vstaň a choď ďalej, tak ako som to urobila ja...Až potom môžeš moje správanie súdiť a tvrdiť, že... ma poznáš...

stopy

Je to smutná epocha, keď je ľahšie rozbiť atóm ako predsudok (Einstein)



Ľudia a technika

3. října 2010 v 16:07 | Smutná duša |  Moje úvahy

Z jednej zaujímavej knihy:

"Vy máte pocit, že stroje a technika vám uľahčujú komunikáciu, prácu a presun z miesta na miesto. Že sa vám svet techniky prispôsobuje, aby vám slúžil. Ale opak je pravdou. Vy slúžite technike. Prispôsobujete sa jej. podobáte sa na ňu. Píšete bez mäkčeňov a dľžňov. Vyhľadávate miesta, kde majú signál mobilné telefóny, chodíte len na miesta, kde sa dá dobre parkovať. Zžívate sa so strojmi a stávate sa nimi. Celý tento počítačový cirkus, čo funguje na princípe núl a jednotiek, núti aj vás meniť rozhodovanie na nuly a jednotky. Celý internet, mobily a trebárs aj bankomaty fungujú tak, aby sa už ľudia takmer vôbec nemuseli stretávať s inými ľudmi, aby si všetko vykomunikovali s automatickými odpovedačmi a vykonávačmi. Vidím to celé tak, že čím dlhšie človek vydrží odolávať tlaku internetu, mobilných operátorov a daľších bazmegov, ktoré nám prisniesli posledné roky, tým lepšie preňho."

internet

Na jednej strane uberá, na druhej strane pridáva. Pravdou však je, že dnešná komunikácia sa nám zúžila a oberá nás o neopakovateľné ľudské stretnutia. O emócie, živé gestá a skutočnosť, že tu nie sme sami.
Kedysi sa deti nevedeli dočkať, kedy môžu ísť von. Dnešná mládež je niekedy nahnevaná, keď ich rodičia vyháňaju od počítačov.
Niekto sa ma pýtal, prečo už nedávam fotky na facebook. Na dovolenke som síce bola, ale keď si človek zráta všetky drobné, prečo by sa mal so všetkými deliť o tie najkrajšie chvíle, ktoré by mali zostať len s nami.
Pravda je, že aj ja využívam všetky veci, ktoré ponúka technika, no snažím sa ich redukovať v takej miere, aby už nikdy neuškodili mojim vzťahom.

Facebooky, pokecy, mobily,
no čo by dnes ľudia bez nich robili?
Komunikácia na kilometre,
potom tomu, čo nevidíte, verte...
Žiadna emócia, žiadne teplé objatie,
len chladné písmena, je to na zasmiatie...?
Som rada, keď ťa vidím,
keď sa s tebou môžem rozprávať,
a nielen spoza počítača vety zadávať...

Viera

3. října 2010 v 11:44 | Smutná duša |  Moje úvahy

Čo je to viera? Pre každého znamená niečo iné, viera v Boha, v seba, v intuíciu, v energiu. Každý má tú svoju vieru, preto nemám rada, keď niekto niekomu núti tú svoju a pokladá ju za tú najsprávnejšiu. Každý má právo voľby. A v čo verím ja? Verím v energiu a predovšetkým som začala veriť sama sebe.
Náboženstvo ako také vzniklo veľmi veľmi dávno. Podľa mojej mienky sa ľudia odjakživa báli a preto bolo potrebné vytvoriť nejakú modlu, ku ktorej by sa utiekali v najťažších časoch. Všetko je to pekné, pokiaľ sa nezačne moc zneužívať. O tom by sa dalo písať veľmi dlho.  Aj náboženstvo má veľkú moc a ľudia ho vedia aj zneužívať. Nemyslím si, že modlenie a chodenie do kostola, je tak dôležité, aby človek vyjadril to ako si váži Boha.  Mne nevadí, keď to tak niekto robí, prečo by malo teda niekomu vadiť, že niekto zvolí aj inú cestu. Nepochopím ani to, ako môže nejaký človek povedať, že kto nie je pokrstený, nemôže ani plnohodnotne žiť.  Niekedy mám pocit, že človek sa bojí zmeny. Je tu niečo, čo bolo vytvorené dávno dávno pred nami. My sme tu dnes a veríme veciam, ktoré boli kedysi dané. No nič nie je stále, nič nie je samozrejmé, všetko sa strašne rýchlo mení, v ničom nemáme istotu, a preto túžime, aby aspoň milovaní ľudia po našom boku s nami zostávali navždy. A hľadáme spôsoby ako žiť, prežiť, jednoducho byť a nestrácať...
Niekedy ma mrzí, že práve náboženstvo vie ľudí rozdeliť, hm však nie je na tom nič zvláštne, podobné veci robí politika, či rozdielnosť v rase. No ale čo nás ľudí má teda spájať? Keď nás vie toľko vecí rozdeliť. Predovšetkým rešpektovanie človeka ako takého, viera v dobro a akceptácia iného názoru. Preto aj ja sa snažím porozumieť iným a hľadať cestu, ktorá by nás vedela spojiť. Je fajn, keď sa má človek o čo oprieť, ale začína to byť zlé, keď ho viera (to je jedno v čo) spúta a nemôže sa slobodne odovzdať novým možnostiam.

Stojíme spolu na jednej zemi, dýchame jeden vzduch, cítime rovnaké vône...

people