Červen 2010

Pekný deň

5. června 2010 v 19:18 | Smutná duša |  O mne

Dnes s kamoškami 30 km na bycikli. Super pocit, dobrá nálada, úsmev na tvári. Potom dobrá kofolka a zákusok.

usmev


Krásny deň

5. června 2010 v 11:49 | Smutná duša |  Moje úvahy

Dnes je konečne krásny deň. Vonku svieti slniečko, konečne cítiť prichádzajúce leto. Tak kto môže, nech vytiahne bycikle a korčule a idemeeeeeeeeee von. Treba žiť a radosť si urobiť.

slniečko


V diaľke

4. června 2010 v 23:22 | Smutná duša |  Moje básne

Akurát som napísala jednu z ďalších básni, o živote ako takom. Niekedy keď mi je smutno píšem a delím sa s vami, s ľudmi, ktorých zväčša vlastne nepoznám, o svoje pocity, myšlienky...Je to istá forma vyznania alebo odreagovania sa. Niekedy sa mi z ničoho nič v hlave vynárajú rôzne verše, niektoré nestihnem ani zaznamenať a niektoré stihnem zapísať...alebo si rovno sadnem sem a píšem...píšem, píšem. Inak som si uvedomila, že keď je človek v akomsi rozpoložení, tak vie dať do všetkého viac pocitov a emócie. Vtedy sa podľa mňa ľudom najlepšie niečo tvorí. Je to nejaká forma úplneho vzplanutia a odovzdania sa danej chvíli. Ja píšem rada, niekedy sa podelím s vami, niektoré básne však zostávajú len na mojich vyšúchaných papieroch.

Vždy keď príde niečo pekné,
asi musí prísť chvíla,
ktorá zastrie smútkom belasú oblohu
a opäť sme tam kde sme boli,
srdce a duša ma z toho bolí...
No neviem bojovať s veternými mlynmi,
chcem nájsť konečne stálu pohodu,
no vždy príde niečo čo ju zničí
a zastrie tú našu belasú oblohu...
Snažím sa o kompromisy,
no stále to niekde v diaľke vysí,
je mi z toho smutno, do plaču,
naše srdcia si to odskáču...
No život ide ďalej
a ja už nemôžem stáť,
ved vždy je tu niekto,
kto ťa bude mať rád...
Tento deň mal pre mňa isté čaro,
no skôr rozčarované srdce zostalo...
Už nikdy sa nevráti ani tento deň,
no nikdy nezabudnem...
Už príliš veľa času som venovala veciam,
ktoré konca nemajú
a ani po ťažkých chvíľach sa nestrácajú...
Je mi smutno, že som v tom dlho žila
a skôr v dobro veci nezakročila...
Každý má svoj názor,
každý má svoju nitku života,
no v ktorej časti sa skrýva ľudská dobrota?
Veľa krát dobre chceme,
no situáciu nezvládneme...
Nie je čas pohnuť sa konečne ďalej?
Veď ponaučenie sa blízko nás skrýva,
zobuď sa konečne človeče,
a nemárni dni umieraním zaživa...
Konečne treba vziať život do vlastných rúk
a nie byť otrokom napísaných statí,
veď to aj normálneho časom skláti...
No nemôžem ja nikomu nútiť svoje názory,
každý si ich svojimi skúsenosťami vytvorí...
Píšem to pre dobro veci,
snáď sa raz niekto nad tým zamyslí,
a svet bude hneď farbistý...
Keď chce niekto v ťažkom svete žiť,
ja sa vzdávam, no viac už neviem urobiť...
Už som zaplatila príliš krutú daň,
na svet sa s nádejou pozerám,
aj keď sa človeku niečo zlé deje,
nemôže hneď spadnúť do beznádeje,
hľadať neustále rôzne konšpirácie,
s nimi sa ťažko dopredu prebije...
Chce to sviežu myseľ, sviežy krok
a nie nejaký stály blok...
Tentokrát v tom nezostanem,
vážím si každý deň,
a to je moje vlastné Amen...

duuha