Pleasantville

16. února 2010 v 12:59 | ... |  Úvahy

Prepis pasáže z knihy Ako sa mi to mohlo stať od Barbary De Angelis.

V roku 1988 spisovateľ a režisér Gary Ross zachytil vo svojom pôsobivom filme Pleaseantville vnútorný boj, ktorý prežívame, keď sa pokúšame voliť medzi tým, čo sa od nás očakáva, a zároveň si vymôcť vlastnú cestu. Je to príbeh dvoch tinedžérov zo súčastnosti. Obaja žijú v nefunkčnej rodine v devätdesiatych rokoch 20.storočia a z ničoho nič sa nejako ocitnú v čiernobielom televíznom seriáli z päťdesiatych rokov, v seriáli o meste zvanom Pleaseantville- príjemné mesto. Fiktívny rodičia sa stanú ich rodičmi a deti zistia, že sa ocitli uväznené v homogénnom svete, kde je všetko vždy príjemné, všetko vždy ide podľa plánu. Nič sa zo dňa na deň nemení a...nič nie je farebné. Každý žije- doslova aj citovo- v skutočnosti, ktorá je čierno biela, kde nikto nie je originálny a konformizmus je stabilným životným štýlom. Postavy si čoskoro uvedomia, že všetko je tu také dokonalé a usporiadané z jediného dôvodu: všetci ľudia z mesta potláčajú svoje túžby,sny a autentickosť.
Ako sa príbeh rozvíja, tínedžeri z našej súčastnosti postupne podporujú občanov Pleaseantvillu, aby sa odbážili konať inak- spochybňovať, meniť a prijímať vlastné pocity. Zakaždým, keď to niekto urobí, objaví sa kúsok farby. Čoskoro sa už mení celé mesto, lebo ľudia v ňom sa prebúdzajú z doborvoľnej otupenosti a bezfarebnosti a preežívajú lásku, túžbu, vízie i radosť.
Jeden z najvýstižnejších momentov filmu prichádza takmer na záver, keď si fiktívna matka tínedžera Dávida prizná bolestnú pravdu o svojom manželstve a o svojej role dokonalej domácej panej od ktorej sa očakáva, aby každý večer o tom istom čase servírovala dokonalú večeru. Sedí vo svojej bezchybne čistej kuchyni so synom a plače-čosi také nikdy predtým neurobila- a pokúša sa pochopiť život z novej stránky, ktorú práve objavila.

A čo ja? Možno sa stratili viacerí z nás a postupne pomaličky musíme začať používať aj iné farbičky ako len bielu a čiernu. Vždy je niečo medzi...A aby sme mohli byť skutočne šťastní, nemôžeme to šťastie len predstierať, radšej vidieť pravdu, aj keď veľmi bolí...A pokúsiť sa niečo na danom stave zmeniť. Lenže niekedy je to dlhá cesta a my nemáme na to síl. No vždy sa nájde niekto, kto vám rád pomôže, len si netreba pred pomocou zatvárať oči. A časom sa možno aj naše "mesto" začne meniť a bude farebné.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama