Čo nás učí zem

16. února 2010 v 17:09 | ... |  Úvahy

Prepis pasáže z knihy Ako sa mi to mohlo stať od Barbary De Angelis, s mojimi modrými vsuvkami...

Naša Zem to nemala za svojich 4,6 miliardy rokov existencie ľahké. Aj ona prežila problémy a katastrofy, ktoré ju zmenili. Jej povrch atakovali asteoridy a meterority, niektoré z nich do nej vyvŕtali kilometre dlhé diery, iné zapríčinili nesmierne prachové búrky, ktoré na milióny rokov zničili všetok život. Vulkanická činnosť vytlačila povrch zeme dohora, znetvorila jej pôvodne hladkú tvár, roztrhala ju na kúsky. Neľútostne more stale obmývalo súš, rozomieľalo ju na piesok, vyhrýzalo do nej zálivy.
Hm, čo všetko musel prekonať náš domov na zemi. Nedávno postihlo Haiti obrovské zemetrasenie, pričom sa odhaduje, že počet mŕtvych prekročil 150 tisíc. Pred štyrmi rokmi ničivé tsunami v Indonézii, ktoré pripravilo o život viac ako 260 tisíc ľudí. A každú chvíľu nejaké záplavy, prívalové dažde a iné katastrofy.
Je zaujimavé, že mnohé z prírodných pokladov, z ktorých sa tak radujeme, vznikli z udalostí, ktoré by sme pokladali za živelné pohromy. Keď sa vyberieme do parku za hlbokými vznešenými kaňónmi, alebo keď sa dívame na krásne jagavé hladiny jazier, v skutočnosti navštevujeme miesta, kde na zem dopadli objekty z vesmíru. Keď ideme na pobrežie mora a prechádzame sa po pláži, radujeme sa z miest, na ktoré stále dorážajú zlostné vlny. Keď sa ideme lyžovať alebo obdivujeme vznešené pohoria, radujeme sa z výsledku búrlivých zrážok kontinentov, počas ktorých tie štíty vznikli.
Toto sa naučíme, len čo uprieme pohľad na našu planétu. Jej život nebol stabilný, nebol pokojný, nebol uchránený pred skazou. Znovu a znovu sa Zem ocitala v ťažkých skúškach, prežívala nárazy, otvárali sa v nej praskliny, ničila ju erózia. A predsa účinky týchto ťažkostí vytvorili jedny z najvýnimočnejších darov a ten nekonečný šarm, ktorý nám napĺňa srdcia úžasom a vnáša nám do života radosť.
Od Zeme sa dá veľa naučiť. Aj nás nezvratne poznačujú zmeny, ktoré prežívame. Naše srdce je plné kaňónov, ktoré v ňom vyoral žiaľ. Tvar našich nádejí a snov obrúsili búrky osudu tak, že ich často ani sami nespoznávame. Emocionálne zemetrasenia nami do hĺbky otriasli.
Človek je v pokušení pri pohľade na svoj život dovoliť, aby ho definovali práve tie jazvy a rany z bojov. ale prebývať na mieste bez miesta znamená pripomínať si, že ste viac ako udalosti vašej vonkajšej cesty.

Ja nie som moja bolesť.
Ja nie som moja minulosť.
Ja som to, čo vzišlo z plameňov.

Nezáleží na tom kým si bol včera, záleží na tom, kým si dnes a či ťa tvoje rany niekde posunuli.

Rany sú chrámom, v ktorom ste sa zmenili. Sú to znaky vykúpenia, nie sú slaboťou. Sú cestou, ktorú ste prešli, sú sebou, nie vami. Neukrývajte ich, neospravedlňujte sa za ne a neodsudzujte ich. Prijmite svoje jazvy. Keď si ich všimnú aj iní, povedzte:
"Moje rany rozprávajú príbeh o tom, ako som sa zmenil na lepšieho a múdrejšieho.

Niekedy až prostredníctvom rany človek pochopí, o čom je vlastne život. Kde má kráčať a čo má robiť. Človek bez zlyhaní a bez rán nie je ani človekom. Človek nikdy nevie, čo mu život prinesie. Mnoho z nás si ho plánuje dlho dopredu. No podstatný je len dnešok, poprípade vidina zajtrajška. A to, čo som dnes vytvorila, koho som stretla, aké pocity som mala...

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama