Moja depresia

25. ledna 2010 v 21:09 | Smutná duša |  O mne

Každý má vo svojom živote raz za čas depku. No keď sa povie depresia, ide o niečo vážnejšie. Depresia je hnusoba, ktorá vám postupne dokáže rozožrať celé telo, od tráviacich ťažkostí, bolesti hlavy až po ochorenia srdca atď. Ide o skutočne vážne ochorenie, ktoré treba včas podchytiť a začať s adekvátnou liečbou.
Pamätám sa na dni, keď som sa zobudila a nevládala som zdvihnúť moju nohu z postele. Mala som problém urobiť to, čo predtým, bolo pre mňa bežné a samozrejmé. Moja duša sa zmietala medzi štyrmi stenami izby, zahrali sme si spolu ping pongovú štvorhru.
Najviac ma zaráža ako sa ešte donedávna tieto ochorenia brali. Keď mal niekto cukrovku alebo vysoký krvná tlak, zlomenú nohu, bolo to pre spoločnosť prípustné. No akonáhle sa jednalo o nejaké ochorenie duše, bol v tom problém. Jednak sa začal cítiť menejcenný a pre mnohých bolo ťažké nájsť si dobrú prácu. Ďaľšia z ťažkých dilém bola, či ísť s týmto problémom von. Baviť sa o tom s okolím a celkovo sa tejto problematike venovať. Väčšina ľudí s takýmto problémom sa skôr uzatvorí do seba a tento problém drží v tajnosti. A s tajnosťami sa nežije ľahko. V podstate je to veľmi náročné. Lebo napr. pri užívaní antidepresív, či iných podobných liekov, nie je alkohol prípustný. A tak zakaždým dookola niekomu vysvetlovať dôvod, prečo nemôžem, je unavujúci. Človek už potom niekedy nemá chuť do tej spoločnosti ani ísť. Akurát dostane pomenovanie suchára, ktorý sa nevie ani zabaviť. No ak sa vie človek baviť iba s alkoholom, príde mi to veľmi smutné. V podstate všade, kde som prišla, všetko bolo väčšinou o alkohole. V niektorej spoločnosti dokonca o tom, poďme sa predbiehať, kto viac vypije. Nič pre mňa. V tejto spoločnosti sa rád pohyboval môj partner. Naozaj sme sa každým dňom vzdialovali viac a viac. Ja som potrebovala "inú" spoločnosť. Príroda, zoo, vychádzky, čajovňa. A v tomto sme boli skutočne diametrálne odlišní. Lebo taká čajovňa, či zoo, mu bola na smiech. Moje ideály o láske sa tak strácali. Každý túžil po niečom inom.
Veľmi dôležitá pri depresii a celkovo týchto chorobách je podpora rodiny a partnera. No tej som sa od neho nedočkala. Neveril mi, že môžem mať skutočnú depresiu a že nejde o lenivosť alebo nejakú pohodlnosť. V tomto som bohužiaľ necítila ani kúsok podpory. Skôr nepochopenie. Nemala som šancu sa z toho dostať. Ja som verila v silu lásky. Ale tento vzťah mi akoby zobral krídla a schopnosť lietať. Niekoľko krát sme sa chceli obaja spolu rozísť, ale aj tak sme nakoniec zostali spolu. Cítila som, že môžem premeniť svoje sny na skutočnosť, ale tie siahodlhé problémy z druhej strany, ma postupne oberali o silu a schopnosť sa pohnúť niekam ďalej. Potom prišla už len nejaká čerešnička na torte a môj domček z karát sa zrútil.
Pri depresii je veľmi dôležité užívanie liekov a správna psychická hygiena. Človek by ju aj rád dodržiaval, ale keď začne počúvať reči z druhej strany a tie názory, je ešte bližšie k bláznovstvu ako k vyliečeniu. Dnes mi je jasné, že moja liečba mohla byť úspešná. No to by som sa musela pohybovať tam, kde nie sú stále len problémy, ale aj trošku radosti. Myslela som, že starší majú pomáhať mladším a nie si pýtať rady od mladších, čo vlastne len stoja na prahu skutočného života. Mám toho veľa na srdiečku a nedá sa to všetko stihnúť ani napísať. Jedno však viem, láska bola mojim pohonom. Keď sa o ňu človek nestará, časom zvädne.
Keď som už prestala vládať a pripojil sa aj iný problém, zrazu som sa ocitla v nemocnici. Nebolo to nič príjemné. Ale mala som aspoň pocit, že mi konečne niekto rozumie. Že sú tam ľudia, ktorí sa pasujú s podobnými problémami a vedia ma pochopiť ako viem pochopiť aj ja ich. Zoznámila som sa tam s jedným človekom, ktorý mi vo svojej podstate naozaj pomohol. Snažil sa ma naučiť ako sa znovu priblížiť k prírode, lebo ona je našim pánom. Tie chvíľky boli pre mňa pekné, nezabudnuteľné, lebo som konečne cítila nejakú úľavu, že ma niekto chápe. Že ten človek vie, čo je depresia, úzkosť, strach. Len tak ísť do prírody, pozorovať vtáčiky, kvety, v daždi vybehnúť von a stáť tam až do úplného premoknutia. Pri vetre ísť k vode, kým človeka úplne neprefúka. To boli emocionálne veľmi hlboké zážitky. Cítila som akúsi spolupatričnosť, vďaku. Mojim problémom v tom období bolo, že som sa nevedela prijať taká aká som. Nesúviselo to len zo zovňajškom, no spustilo to štart toho, čo už vo mne bolo nazbierané. Viem, že som vtedy do denníka často písala ako sa nenávidím :(. Hlavný problém bol v tom, že ani môj vzťah nebol taký, aký by mal byť. Boli tam ťažké veci a keď sa spojilo jedno s druhým, vznikol pre mňa už ťažko unesiteľný problém. Čo sa týka ľudí odtiaľ s niektorými som zostala v kontakte...no pravda je taká, že tam je vytvorené nejaké umelé prostredie a keď človek víde von, realita je úplne iná.
Naozaj si však uvedomujem, že som mala problém po tom všetkom, prijať samú seba. Môj partner taktiež dlho nevedel nájsť svoj smer, seba samého, takže mi vlastne nemal, čo ponúknuť. Možno sme už dávno mali ísť každý svojou cestou a riešiť hlavne samých seba a nie vzťah. Neboli sme naň pripravení a každému chýbalo niečo iné. Na svete je toľko ľudí, každý má inú povahu , návyky, skúsenosti. A tak nečudo, že si skutočne treba nájsť tú svoju polovičku, pri ktorej sa budeš cítiť isto a budeš mať záujem s ním bývať, neskôr si založiť rodinu. Ja som v tomto vzťahu cítila len strach a neistotu, nemala som sa kde pohnúť. Zašlo to až tak ďaleko, že som skutočne stratila samú seba, svoje hodnoty a presvedčenia. No prežila som naozaj ťažké chvíle a keďže som sa liečila na depresiu, bola to vražedná kombinácia. Moje telo ten nápor nemohlo tak dlho vydržať. Bolo otázkou času, kedy povolí. A tak sa aj stalo.
Depresia naozaj nie je sranda, vyvoláva celý rad ďaľších ochorení a potom človek nemá naozaj na nič chuť. Človeka treba podporiť aj pri užívaní liekov. A snažiť sa ho brávať do spoločnosti, von medzi ľudí. Myslím hlavne prechádzky na čerstvom vzduchu, túry, celkovo príroda , ktorá má zázračnú moc.
Ja som to však už nestihla. Nakoniec je so mňa ľadová kráľovná. A všetko sa otočilo proti mne. A tí, čo mohli skutočne blížiť sú...Tak mi to teraz príde. Ospravedlňujem sa za tieto pocity. Neviem sa im ubrániť, keď si všetko spätne premietnem. A možno veľa sŕdc je kvôli tejto dobe obalených v trdej škrupine a pod ňou sa skrýva láska a porozumenie. No majú strach s tým výjsť von. Možno, ktovie...Chcem však napísať ešte jedno. Naozaj keď som spadla na to pomyselné dno, môj partner sa začal meniť a hľadať konečne sám seba. Lebo dovtedy ho určite nemal. Inak by sa tak nemohol chovať. Taktiež som ho hľadala aj ja :(. Niekto ho nájde dokonca až v 50tke, niekto vôbec. A pritom si myslí ako dobre sa pozná. Mnoho ľudí má strach pozrieť sa do dvojho vnútra a konfrontovať sa so svojím vnútorným Ja.

odkaz: Depression


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Edky Edky | E-mail | 7. dubna 2015 v 5:03 | Reagovat

Pane na nebi...takmer doslova moje pocity...akoby som cital svoj pribeh. Nepochopenie zo strany partnerky, opacne nazory a pohlady na zabavu, travenie volneho casu a niekolkonasobny rozchod...potom zistenie ze to tak malo skoncit skor a vyliecenie z depresie by prislo skor...mozno s inou partnerkou...mozes mi kludne napisat na mail ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama