Hmota verzus energia

24. ledna 2010 v 21:57 | Smutná duša |  O mne

Rada by som sa s Vami podelila o moje pocity a silný zážitok, na ktorý do konca života nezabudnem. Vždy som sa zmietala medzi materiálnym a duchovným svetom. Hľadala som odpovede na otázky, na ktoré je veľmi ťažké nájsť odpoveď. Odmalička som mala akýsi pocit strachu. Nebol so mnou vždy, ale navštevoval ma často. Nikdy som nevedela odkiaľ pochádza a prečo ho vlastne mám. Niečo som tušila, ale možno som sa bála pozrieť hlbšie do svojho vnútra a rozoberať príčiny. Vždy som potrebovala veľa citov, lásky, mať pri sebe niekoho, aby som ho necítila. Od maminy, ktorú som možno ako malá prenasledovala, kde sa dalo. Niekedy som bez jej prítomnosti nevedela zaspať a vedľa sa muselo svietiť. Keby som tu mala rozpísať celý príbeh, málokto by mu uveril. To si nechám na potom. Mám v úmysle napísať knihu. No neviem, či to ešte vôbec stihnem.
Medzi životom a smrťou...
Nedávno som sa ocitla v ťažkom súboji. Mojim protivníkom bola sama smrť. Stála som jej zoči voči. Začalo to srdcovým kolapsom, kedy som asi dve minúty bola v nejakom "neznáme", kde sa zastavil čas. Počula som hlas mojej mamy ako kričala, ale viacmenej som sa oddávala pocitu tepla, neznáma a možno aj strachu. No kým mal príst môj koniec, prešlo ešte veľa času. Zhruba tri týždne, v ktorých som žila akoby v polosne. Smutné na tom je, že nikto si vlastne neuvedomil, čo sa mi v ten prvý deň, teda na začiatku mojej cesty trápenia, stalo. Nejdem tu však opisovať moje fyzické prejavy. Neboli príjemné, bolo to naozaj ťažké, zlé videnie, zlá pamäť , potenie, ťažkosti s dýchaním.. No ťažšie sa mi bolo pozerať na to, čo cíti moja duša. Zmietala sa medzi životom a smrťou. Zrazu sa mi pred očami premietol celý život. Všetky spomienky, radosti, trápenia, tváre mojich najmilovanejších, ale aj tváre ľudí, ktorí už zomreli. Keď prišiel môj druhý kolaps, cítila som sa opäť o niečo bližšie k smrti. A onedlho tretí, keď som pochopila, že moja cesta sa pomaly končí. V podstate už od toho druhého kolapsu som fungovala ako nejaký naštartovaný motor, ktorý len ide...ale "najsmiešnejšie" je, že nemal palivo. V týchto chvíľach som videla veci, ktoré zostanú navždy hlboko vryté v mojom srdci a duši. Premietli sa mi zákonitosti života, prešla som tunelom a tam boli hory, moria, lúky. Tento pocit som mala vždy, keď som zavrela oči. No vedela som, že ak zostanú zavreté a ja sa odovzdám tomuto snu, už nikdy sa neotvoria. A zrazu som všetko pochopila. Všetko. Som si istá, že existuje duša. Telá sú len naše chabé schránky. Telo je len obal. Telo je len nástroj duše. No mnohí mu venujú oveľa väčšiu pozornosť akoby mali. Duša je všetko, čo máme. A po tomto zážitku verím aj v posmrtný život. Mám nato veľký dôvod, ale o tom sa tu nezmienim. Všade je prítomná energia, ktorá vytvára aj náš svet. Aj my sme energiou. S touto energiou sa však treba naučiť narábať. Niekedy je to veľmi zložité a ťažké. Dnes vládne svetom materializmus. No myslím, že táto cesta nie je správna. Možno nemám právo o tom písať, keďže sa stalo, čo sa stalo. Ale vo svojej hĺbke to tak cítim a verím tomu. A tak mojim vlastným mottom sa stáva:

"Duša je najcennejší poklad človeka."

Smutná duša

Zrazu vnímam život úplne inak. Mám pocit akoby moje telo neexistovalo. Všetko je iné. To uvedomenie je neskutočné, ja ho ani neviem popísať. Neviem popísať tie silné pocity, ten strach, naopak úžas, že som videla, že duša existuje a že všetko na tomto svete je pominuteľné, ale duša je večná.
Vždy som niečomu verila, ja by som to však nenazvala Bohom, ale nejakou všadeprítomnou vyššou energiou, ktorá ma ohromnú silu.
Dnešné ráno som sa zobudila a pozrela sa na jednu drevenú krabičku. Prišlo mi to také čarokrásne...ako vlastne vznikla, čím musela prejsť, kým dostala tvar a farbu. A takto zrazu vnímam každu jednu vec. Len o tom nikomu nehovorím. Som s tým sama. Ako si navždy ponesiem aj ten silný zážitok, ktorý sa ani slovami nedá opísať.

Ja som mala len dve cesty. Prvou bola tá, že tu už nebudem. Druhá, že tu budem, ale za cenu toho, že trpeli aj iní. A preto nedokážem naplno využiť, to čo som dostala do rúk. Pretože teraz, keď môžem myslieť, vnímať, trápim sa. Či predsa len tá prvá cesta nemala byť tá moja. :(

Na záver si ešte dovolím napísať, že nie sme jedinou energiou v tomto vesmíre a som o tom presvedčená. Každý má svoje presvedčenie. Ja mám takéto a to som skutočne nikdy nemala nejaké paranoje. Mám množstvo zážitkov, ale neviem, či o nich vôbec písať, aby so mňa neurobili blázna number one.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lulu Lulu | E-mail | 18. prosince 2013 v 10:45 | Reagovat

Nepochopila som, preco si vlastne smutna a preco, ked si tu zostala trpia aj ini... Ak mas chut napis mi na mail, ja som tiez zazila aj prezivam vselico...a s tym vyhlasenim za blazna mas pravdu. Bud opatrna, kazdy zmysla a citi inak, kazdy je v uplne inej faze vyvoja a chapania veci... nikomu nemozno nic nanutit, dokonca ani pravdu nie. Podstatne ale je, kto si a co prinasas sebe a ostatnym okolo seba...

Ak aj nenapises, drzim palce, aby si bola veselsia a aby si pochopila aj dalsie veci, ako napriklad pravdu, do ktorej si ciastocne nazrela... Ako sa hovori, staci radsej raz zazit, ako 1000x o tom pocut...

Pa

S pozdravom
Lucia

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama